„Písek v hodinách odbíjí poledne
Větráky šlehají vzduch do nasládlé pěny
Ješte tolik času, než půjdu spát“
(Ve stínu lamp)

Veľký šok priniesol oficiálny debut projektu WWW (meno pochádza ešte z predinternetovej éry), za ktorým stojí Ondřej „Sifon“ Anděra a Lubomír Typlt. Zhudobnené texty (prevažne) z pera druhého menovaného, inšpirované jeho „pinocchiovským“ cyklom malieb formálne spadajú pod heslo „hip-hop“, no v skutočnosti sú mu na hony vzdialené. Sifon – autor oficiálne prvého českého hiphopového videa (nájdete ho na DVD strane ako dualdisc vyhotoveného nosiča) – patrí k tým umelcom, ktorí žáner pomohli vybudovať, aby ho neskôr ako prví opustili ako (v čistej forme) príliš limitujúci.

Žánrové stereotypy a šablóny by ste na „Neurobeat“ hľadali márne: temný a hutný podklad je viac trip- než hip-hopový, plný industriálnych ruchov a zvukov a vynikajúce texty sú sondou do tak hlbokého vnútra, že je do neho sotva dovidieť. Málokedy sa na domácej scéne vidí tak vyvážená zmes práce so „zvukom“ slova i jeho obsahom zároveň. Nervný Sifonov rap sa pohybuje od neprirodzene lámanej deklamácie po cválajúci „flow“, obsah textov neumožňuje žiadnu sebastrednú exhibíciu, nejde o dialóg ani o zacielený monológ, ale o komentár deformovanej, no skutočnej reality. Jediné, čo je na „Neurobeat“ typicky hiphopové, je mestský kontext, ktorý sa tvorbou WWW prelína. „Pěkně děkuji současné Praze Kurvě měst a těm zhovadilcům, kteří ji korunovali a pasou. Děkuji s radostí ještě neinfikovaným pražským zákoutím.“, dočítate sa v booklete. Anonymné mesto je kulisou aktuálnych klipov „Lexikon“ i „Míč“, rovnako tak staršieho konceptuálneho videa „Prahem“ – vo všetkých je stredobodom akási „inakosť“ protagonistu, zamaskovaného do masky s dlhým nosom a neforemných vedier. Tento motív konieckoncov plynie z celej dosky: hlavný „hrdina“ je akoby nekonečne vzdialený, patriaci inam, no napriek tomu sa dotýka námetov, ktoré sú dobre známe každému (nielen v skladbe „Tramvaje“, kulminujúcej opisom „bežnej“ mestskej dopravnej nehody).

Okrem textov sa na kvalite „Neurobeat“ do veľkej miery podieľa zvuk (sčasti ho má na svedomí – ako inak – Ondřej Ježek). Už spomínaný mix beatov, ruchov, zvukov je doplnený „vychytávkami“, z ktorých je najvýrazneší polámaný úryvok zo Straussovej symfonickej básne „Also sprach Zarathustra“ (známej z Kubrickovho filmu „2001: Vesmírna odysea“) v „Lexikon“. Jediným negatívom je formálna podobnosť trackov, ktoré sa po desiatkach posluchov majú tendenciu meniť v súbor silných momentov obkopených jednoliatou, ťažko rozlíšiteľnou hmotou. Našťastie je tých silných momentov aj s rezervou dostatok.

Je paradoxné, že „Neurobeat“ (distribuovanému Sony BMG) sa dostalo nadšených ohlasov z „undergroundových“ médií, kým tie mainstreamovejšie boli prevažne zdržanlivo pozitívne. „Neurobeat“ je po dlhom čase doska, ktorá sa dočkala nemalej pozornosti (hip-hop je predsa v kurze na oboch brehoch Moravy), no zároveň si vyžaduje pozorný, miestami až bolestivý a do istej miery nepríjemne sebaspytujúci posluch. Každopádne ide o dokonale nadžánrový album, v kontexte domácej tvorby nevídaný a s prehľadom ukazujúci chrbát tomu, čo sa u nás za „kvalitný“ hip-hop začalo považovať po úspechu kvázi gangsta-rapperov, mentálne nepresahujúcich dedinský rámec.

„Chci zkroutit vodu v trubce
Sirkám upálit hlavičky
Probudit spící stroje
Vyhořelý agregát
Nakrmit štěstí vtipnou kaší
Že už nebude moct vstát“
(Štěstí)